Príbeh pera: od husieho brka po Montblanc

Pred brkom: odtlačok a štetec

Najstarší pisári v Mezopotámii nepísali atramentom. Trstinovým stylusom vtláčali znaky do vlhkej hliny. Múzeá majú sumerské tabuľky staršie ako päťtisíc rokov, napríklad administratívny záznam o rozdeľovaní jačmeňa.

V Egypte sa písalo inak: atramentom na papyrus. Pisár nosil drevenú paletu s jamkami na farbu a tenkými perami z trstiny. Jedna taká paleta v newyorskom Metropolitnom múzeu má v jamke dodnes nepoužitý koláčik čierneho atramentu.

Husie brko: elegantné, ale náročné

Brko vyzerá na obrazoch romanticky. V praxi to bol nástroj, ktorý sa stále orezával. Pisateľ potreboval nožík, odtiaľ anglické penknife, a zručnosť, aby hrot správne naštiepil a vytvaroval. Podľa londýnskeho Victoria and Albert Museum sa tá zručnosť získavala len dlhou praxou.

Kto to nevedel, kupoval perá pripravené profesionálnym rezačom. Mechanické orezávadlo sa objavilo koncom 17. storočia, ale podľa múzejných záznamov dávalo horší výsledok ako ruka.

Oceľový hrot a ženy z Birminghamu

Oceľové hroty existovali už na začiatku 19. storočia. Londýnske Science Museum má ukážky firmy Bryan Donkin z rokov 1803 až 1813. Skutočný prelom však prišiel, keď v Birminghame začali hroty lisovať strojovo, rovnako ako gombíky.

Okolo roku 1850 tam podľa dobového odhadu pracovalo v dvanástich továrňach 300 mužov a 1 550 žien a dievčat. Týždenne vyrobili vyše deväť miliónov hrotov. Písanie sa tým stalo lacným pre školy, úrady aj domácnosti.

Plniace pero: príbeh bez jediného hrdinu

Pero s vlastnou zásobou atramentu nemá jedného vynálezcu. Najstaršie zachované kusy sú zo začiatku 18. storočia a prvý anglický patent padol v roku 1809. Najväčší problém bol vždy rovnaký: atrament buď nešiel, alebo vytiekol naraz.

Lewis E. Waterman z Brooklynu dostal 12. februára 1884 americký patent na podávací kanálik. Drážkou stekal atrament k hrotu a vzduch išiel opačne, takže sa prietok sám reguloval. Firma neskôr tvrdila, že Waterman vynašiel „prvé praktické plniace pero“. Historici to považujú za tvrdenie rovnako rozšírené ako nepravdivé.

Guľôčka, ktorá dobyla svet

Guľôčku ako hrot patentoval Američan John J. Loud už v roku 1888. Jeho pero bolo určené na kožu a drevo, na papier bolo príliš hrubé. Na písanie ho dotiahol až maďarský novinár László Bíró, ktorý podal britský patent v roku 1938 a v roku 1943 ďalší z argentínskeho Buenos Aires.

V roku 1950 uviedol Francúz Marcel Bich vylepšenú verziu pod značkou BIC. Podľa nemeckého patentového úradu sa pier BIC Cristal predalo vyše sto miliárd kusov. Písací nástroj sa tým stal vecou, ktorú nikto nehľadá, keď sa stratí.

Pero ako dar a pamiatka

V tom istom storočí, keď sa z pera stala spotrebná vec, sa z neho stal aj osobný predmet. Hamburská firma Montblanc uviedla rad Meisterstück v roku 1924. Typický tvar cigary však prišiel až v roku 1949 a veľký model 149 v roku 1952, nie v roku 1924, ako sa občas píše.

Luxusné pero nie je vrchol vývoja. Je to iná rola: darček k promócii, podpis zmluvy, predmet, ktorý sa dedí. Píše rovnako ako lacné pero, len pri ňom človek viac premýšľa, čo napíše.

Pero dnes

Dnes sa píše stylusom na tablete, štetcom v kaligrafii aj obyčajným perom na lístok na chladničku. Rukopis nezmizol, len prestal byť jedinou cestou k slovu.