Listy, ktoré zmenili dejiny

List, ktorý čakal dva mesiace

2. augusta 1939 podpísal Albert Einstein list prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi. Pripravil ho s fyzikom Leóom Szilárdom. Varovali v ňom, že štiepenie uránu by mohlo viesť k stavbe bômb nesmiernej sily a že Nemecko môže na podobnom výskume pracovať.

Pre čitateľov z Česka a Slovenska je v liste zaujímavá veta: „Germany has actually stopped the sale of uranium from the Czechoslovakian mines.“ Nemecko zastavilo predaj uránu z československých baní. Išlo o Jáchymov, vtedy už pod nemeckou správou.

Doručiť list mal ekonóm Alexander Sachs. Medzitým však 1. septembra začala vojna a k prezidentovi sa dostal až 11. októbra. Podľa Rooseveltovej knižnice prezident po stretnutí povedal: „This requires action.“ Toto si vyžaduje konať.

Konanie bolo spočiatku skromné. Poradný výbor pre urán sa zišiel 21. októbra a prvé peniaze, šesťtisíc dolárov, dostal až vo februári 1940. Podľa oficiálnej Smythovej správy z roku 1945 boli výdavky až do jesene 1941 malé. List otvoril dvere. Bombu postavili roky práce, obrovské peniaze a mnoho ďalších správ.

Telegram, ktorý čítal nepriateľ

16. januára 1917 odoslal nemecký minister zahraničia Arthur Zimmermann šifrovaný telegram. Cez veľvyslanectvo vo Washingtone dorazil 19. januára do Mexika. Navrhoval Mexiku spojenectvo proti USA: „make war together, make peace together“, viesť vojnu spolu, uzavrieť mier spolu. Ako odmenu sľuboval pomoc so ziskom „strateného územia v Texase, Novom Mexiku a Arizone“.

Telegram však zachytila a rozlúštila britská spravodajská skupina Room 40. Briti nechceli prezradiť, že čítajú cudziu diplomatickú poštu. Preto Američanom odovzdali verziu zachytenú až na ceste z Washingtonu do Mexika, aby to vyzeralo na únik v Mexiku. Prezident Wilson ho dostal 24. februára, 1. marca vyšiel v tlači a Zimmermann jeho pravosť verejne priznal.

2. apríla 1917 požiadal Wilson Kongres o vyhlásenie vojny, vojna bola vyhlásená 6. apríla. Telegram k tomu prispel, ale nebol jediným dôvodom. Americký Národný archív uvádza aj obnovenú neobmedzenú ponorkovú vojnu, potopené lode s Američanmi na palube a hospodárske väzby na Dohodu.

Listy, ktoré nemal čítať nikto iný

V rokoch 1767 až 1769 písal guvernér Massachusetts Thomas Hutchinson súkromné listy do Londýna. Benjamin Franklin ich tam získal a v decembri 1772 ich poslal do Bostonu s tým, že sa nemajú šíriť. V júni 1773 ich napriek tomu Samuel Adams zverejnil. Kolónie zúrili a snemovňa žiadala guvernérovo odvolanie.

Franklin sa ku všetkému verejne priznal. V januári 1774 ho v Londýne pred Tajnou radou hodinu ponižovali a krátko nato prišiel o funkciu. Bol totiž zástupcom generálneho poštmajstra kolónií. Muž, ktorý mal strážiť poštu, sa stal symbolom listov, ktoré unikli.

Keď list číta cenzor

Za druhej svetovej vojny posielali Američania vojakom a vojaci domov takzvanú V-mail. List sa napísal na špeciálny formulár, odfotil na mikrofilm a za oceánom sa znova vytlačil. Podľa historika americkej pošty zabralo 150-tisíc listov v papieri 22 vriec. Na mikrofilme sa zmestili do jedného.

Kým sa list odfotil, prečítal ho vojenský cenzor a rozhodol, či smie ďalej. V rokoch 1942 až 1945 tak prešlo vyše miliardy správ rukami ľudí, ktorým neboli určené. Intímna veta pre manželku a zmienka o polohe jednotky ležali na tom istom stole.

Čo keby správa neprišla?

Láka predstavovať si, ako by dejiny vyzerali inak. Keby Briti telegram nerozlúštili? Keby Sachs list stratil? Na tieto otázky však neexistujú doložené odpovede, len hypotézy. Ponorková vojna by pokračovala aj bez telegramu a fyzici by o štiepení uránu vedeli aj bez listu.

Čo doložiť vieme: správa má následky, len keď ju niekto prečíta, uverí jej a rozhodne sa konať. Doručené ešte neznamená pochopené.