Keď sa správa stratí

Prečo list nedôjde

Dôvody sú stále tie isté: nečitateľná alebo neúplná adresa, adresát, ktorý sa medzitým odsťahoval alebo zomrel, odmietnutá zásielka, chýbajúci odosielateľ. Pošta sa najprv snaží list doručiť, potom vrátiť. Keď nejde ani jedno, zásielka sa stáva „nedoručiteľnou“. V angličtine sa jej dlho hovorilo dead letter, mŕtvy list.

V Spojených štátoch sa na začiatku 20. storočia našli úradníci, ktorí sa špecializovali len na lúštenie nečitateľných adries. Hádali, kam asi pisateľ mieril, podľa útržkov mien, skomolených ulíc a rukopisu.

Mŕtve listy a špióni

Už v októbri 1777, uprostred vojny za nezávislosť, poveril americký Kontinentálny kongres poštového inšpektora Ebenezera Hazarda, aby raz za štvrťrok prechádzal nedoručiteľné listy. Hľadal v nich okrem iného nepriateľské plány a správy. Nedoručiteľná pošta bola od začiatku aj spravodajským zdrojom.

O päť rokov neskôr Kongres pravidlá obnovil, tentoraz s dôrazom na záchranu peňazí a cenných papierov v obálkach.

Úrad pre mŕtve listy

Vo Washingtone potom vznikol ústredný úrad, Dead Letter Office. Tradične sa jeho vznik datuje rokom 1825. Zvážala sa doň nedoručiteľná pošta z celých Spojených štátov.

Listy tam smeli otvárať len poverení úradníci pod prísahou a len kvôli dvom veciam: nájsť adresu odosielateľa či adresáta a zachrániť cennosti. Čo sa nedalo vrátiť, sa zo zákona ničilo. Najprv pálením, neskôr sa papier predával na rozvláknenie. Veci z balíkov, na ktoré sa listové tajomstvo nevzťahovalo, sa dražili. Washington Post inzeroval taký výpredaj „mŕtvej pošty“ v decembri 1882.

Tajomstvo aj pre stratené listy

Roku 1889 chcel hlavný poštový inšpektor, aby úrad otvoril štyri listy jednej vymáhacej firmy. Úradujúci riaditeľ W. G. Perry odmietol. Úrad podľa neho nemal „no lawful authority to open sealed matter“, nijaké zákonné oprávnenie otvárať zapečatené zásielky len preto, že o to niekto stojí. Podporil ho aj námestník generálneho prokurátora.

Ten spor ukazuje, o čo pri nedoručiteľnej pošte ide dodnes: obálka sa smie otvoriť, len aby správa našla cestu. Nie aby si ju niekto prečítal.

A dnes? Atlanta a Brno

Americká pošta má dnes Mail Recovery Center v Atlante, oficiálne „straty a nálezy“. Jej prevádzková príručka hovorí jasne: stredisko otvára nedoručiteľné listy, aby našlo meno a adresu adresáta alebo odosielateľa.

V Česku to upravuje zákon o poštových službách. Zásielku smie prevádzkovateľ otvoriť, keď ju nemožno dodať ani vrátiť. Obsah smie prezerať len v rozsahu nevyhnutnom na účel prehliadky a o otvorení musí dať vedieť. Po uplynutí lehoty môže zásielku predať. Výslovne však nie obsah, na ktorý sa vzťahuje listové tajomstvo. Čo sa nepredá, musí zničiť, a odosielateľ môže do roka žiadať výťažok.

Česká pošta má úložňu nedoručiteľných zásielok v Brne-Kráľovom Poli. Podľa reportáže ČT24 z roku 2020 tam mesačne prichádzajú tisíce zásielok z celého Česka. Po otvorení a kontrole sa skladujú zhruba pol roka, potom ich odkúpi firma vybraná vo výberovom konaní. Použiteľné veci predá, zvyšok ide na recykláciu.

Slovinsko, alebo Slovensko?

Internetom dlho koluje historka, že sa slovinskí a slovenskí diplomati pravidelne stretávajú, aby si odovzdali poštu doručenú do nesprávnej krajiny. V roku 2017 ju zopakovala aj obľúbená britská kvízová relácia QI, podľa nej sa to deje raz mesačne vo Washingtone.

Obe veľvyslanectvá to vtedy pre washingtonskú stanicu WTOP vyvrátili. Slovenská diplomatka Terézia Filipejová napísala, že si zatiaľ nemali čo vymieňať. Slovinský radca Borut Žunič však dodal, že úplný výmysel to nie je. V deväťdesiatych rokoch pracoval na slovinskom veľvyslanectve v Londýne a zamenenej pošty tam podľa neho chodilo dosť. Zbierali ju do veľkej obálky a z času na čas ju slovenským kolegom poslali.

Korene historky siahajú najskôr do roku 2004. Vtedy denník The New York Times citoval nemenovaného slovinského veľvyslanca „v jednej európskej metropole“, podľa ktorého sa zamestnanci oboch ambasád v tom meste kvôli pošte naozaj stretávali. Oficiálne výročné stretnutie však nikto nedoložil. Pravdivé je len to, že sa listy medzi dvoma podobne znejúcimi krajinami naozaj strácali.